Dnešná generácia si už Slovenské národne povstanie nepamätá. Ťažko uveriť, že niektorý nemeckí dôchodcovia, ktorí dnes na Slovensko chodia s obľubou dovolenkovať sa tu za mladi preháňali na tankoch a ťažkými guľometmi ničili všetko čo im prišlo do cesty.
Priblížme si však celkovú dobovú situáciu.
Slovenské národné povstanie /SNP/ vzniklo 29.8.1944, jeho hlavné velenie bolo v Banskej Bystrici. Slovenský ľud sa za pomoci vojakov SNP, sovietskych partizánov a antifašistov z 36 krajín sveta postavil proti nemeckým okupantom a predstaviteľom Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Na povstaleckom území bola vyhlásená Československá republika reprezentovaná Slovenskou národnou radou so sídlom v Banskej Bystrici. Nemci dorazili do Liskovej po čiastočnom potlačení SNP v dňoch tretieho a štvrtého septembra 1944. Po príchode nemeckých jednotiek sa povstalecké jednotky stiahli a ustupovali za Ružomberok. Krátko na to bola dedina obsadená nemeckými vojskami. Pri obsadzovaní došlo k menším prestrelkám medzi partizánmi a okupačnými jednotkami. Na nižný a vyšný koniec Liskovej začali dopadať delostrelecké granáty a viacero domov dostalo priami zásah. Strach z prichádzajúceho nemeckého vojska prinútil obyvateľov Liskovej, ale aj ľudí z okolia, utiecť a ukryť sa v Liskovskej jaskyni. Do dediny sa prestrašení ľudia vrátili až nasledujúci deň. Nemci im vyrabovali niektoré domy a pobrali zvieratá. Usadili sa v dedine, kde si zriadili autodielne a poľné letisko. Po vyhlásení povstania narukovalo z Liskovej 135 mužov s ktorých 106 nakoniec bojovalo so zbraňou v ruke na strane povstania.
Na nasledujúcich stránkach Vám ponúkam skutočný príbeh účastníka Slovenského národného povstania, ktorý sa ukrýval v Liskovskej jaskyni.
Dňa 11. januára 1943 som sa ja, Emil Camber vrátil z ruského frontu, ako chorý na preliečenie domov. Pracoval som ako majster v ružomberskej zbrojovke kde sa vyrábali nemecké kanóny. Ešte pred vypuknutím povstania prišiel do Liskovej nemecký generál s organizácie „Todt“. Ako miestneho znalca jaskyne si ma dal zavolať k richtárovi a vypytoval sa na charakter jaskynných priestorov (ich výške a veľkosti). Mali totiž v pláne využiť jaskyňu pre potreby nemeckej armády. Zámerne som im oznámil, že strop jaskyne je labilný a slabý a môže sa ľahko zosypať. Preto teda od tohoto zámeru upustili…
Po začatí SNP 27.8. 1944 som nastúpil do Slovenskej povstaleckej armády, kde sme strážili prechod medzi Dolným Kubínom a Valaskou Dubovou.
Po obrovskom výbuchu v muničných skladoch Slovenskej armády na Kramariskách (5. 9. 1944) nás veliteľ poslal ako prieskumnú jednotku do Ružomberka. Táto explózia spôsobila obrovský tlakový výbuch, ktorý bolo cítiť ešte i v neďalekom L. Mikuláši. (vybuchlo niekoľko ton TNT). Následkom deštrukcie bolo okolie úplne zničené, pričom les bol vysekaný na stovky metrov ďaleko. Po návrate som podal správu o situácii v meste. Na druhý deň sme sa začali približovať k Likavke a odtiaľto sme mali zaútočiť na Ružomberok. Tu sme zbadali prvých Nemcov a po menšej prestrelke sme sa pustili smerom na Likavský hrad. Kde už boli Nemci, ktorí po nás začali paľbu z Mnícha, kde mali pozorovatelňu a ľahké delo. Ďalej sme utekali popod Predný Choč až na liskovský salaš, a odtiaľto sme zišli do Liskovej. Tu som sa chcel pridať ku partizánom na Ostrom, no od tohto činu ma odhovoril otec.
Po potlačení povstania som sa aj s hŕstkou ľudí ukryl okolo 15. 10. 1944 v útrobách Liskovskej jaskyne. V jaskyni som našiel chodbu ktorá je dobre schovaná a má dva otvory na povrch. Ten prvý som zahádzal skalami (4. východný vchod pri chodníku) a na ten druhý som vytesal skalu ktorá ho nenápadne zakryla. V blízkosti som umiestnil ľahký guľomet. Ďalej som tu vybudoval akési tri obrané múriky (dodnes viditeľné) pričom na jednom s nich sme spávali. Veľmi dobre sme sa tu ozbrojili. V noci som chodil na Likavský hrad (nad Kramariská) a odnášal som odtiaľto všetko čo sa tu váľalo po výbuchu. Nanosil som si hrubé vojenské kabáty, 15 cielt, 20 diek, dve škatule granátov GR 4 asi 20 000 puškových nábojov, pištoľ, 6 pušiek, ďalekohľad, ľahký guľomet a niekoľko desiatok nábojových pásov. V jaskyni som bol spočiatku sám. Neskôr koncom októbra 1944 sa ku mne pridali Emanuel Camber ako vojak Slovenskej divízie na východe Slovenska a Vojtech Frivalský ako účastník SNP. Od polovice októbra do januára som bol nepretržite s uvedenými osobami v Liskovskej jaskyni. Ako svietidlo sme používali starší banícky lampáš a sviečky. Oheň sme v jaskyni nekládli nakoľko z neho štípali oči a mohol by nás prezradiť. Vychádzali sme najmä v noci. Niekoľkokrát, pokiaľ sa dalo som bol doma, ale hlavne som chodil do Martinčeka. Tu som sa v polovici novembra spoznal z Jozefom Hančíkom príslušníkom druhej paradesantnej brigády, ktorého som prehovoril aby sa so mnou ukryl v jaskyni. Uňho sme mali v starej maštali vybudovaní úkryt. Sem sme sa chodili hlavne najesť. Potom ako nás udali susedia, keď Nemci brali chlapov, museli sme toto stanovisko narýchlo pod paľbou opustiť. Neskôr Nemci postavili hliadku aj na vrchole nad jaskyňou a odrezali nám tak cestu do Martinčeka. Tu nás prekvapili strážiaci Nemci, ktorých som zbadal naozaj v poslednej chvíli a ukryli sme sa do horného vchodu Liskovskej jaskyne (dnešné Zrútené chodby). Poriadne sme sa tu zakopali (O tom dodnes svedčí aj jeden s nápisov na stene E. C. 1944 – pozn. autora). Keď Nemci prišli do Liskovej alebo Martinčeka a rozšírila sa správa, že „Nemci berú chlapov“ niekedy som v jaskyni stretával až 30-40 mužov ktorí sa tu ukryli. Boli tu len prechodne, a keď Nemci znova brali chlapov na nútené práce, prišli sem znova. Ukrývali sa hlavne v okolí Veľkej siene v bunkroch popod balvany a v Skladanej sieni (dnešné Partizánske siene). Spomínam si na týchto: J Hrnčiar, R. Jandura, P. Račko, E. Stehura, J. Pudiš, J. Kerdík, E. Kubala, J. Malik, C. Camber, G. Jurgoš, J. Lesak, J. Jurgoš, C. Hrbček a ďalší. Z iných obcí ako Liskovej a Martinčeka sa tu chlapi neukrývali. Cez deň sme väčšinou spali alebo sme sa potulovali jaskynným systémom. Preskúmali sme každú skalku. Raz za čas sme v noci robili špionáž pre partizánskych veliteľov zakopaných na Ostrom nad Bielym Potokom. Most za Liskovou bol strážený hliadkou. Keď bolo teplo tak sa dalo prebrodiť cez Váh. Cez zimu to bolo horšie. Tú sa nám podarilo občas oklamať hliadku hádzaním kamenia do signálneho zvonu, ktorý bol umiestnený na železničnom priecestí. Kým hliadka utekala prezrieť situáciu, partizáni prebehli na druhú stranu.
Pokiaľ sa dalo, aj cez deň sme chodili doplniť zásoby hlavne do Martinčeka, nakoľko Liskovú tvrdo okupovali Nemci. Zásobovali sme sa hlavne z vlastných zdrojov. Potraviny sme kupovali v obchode v Martinčeku alebo nám ich doniesli chlapi, ktorí sa prišli ukryť do jaskyne. Nemci a hlavne udavači o tom vedeli, no nikdy sa do útrob jaskyne neodvážili. Udalosti nabrali dramatický spád až po udaní istého nemeckého občana z Liskovej Ludovita Schnierera, člena Hlinkovej gardy. Bol preslávený tým, že verejne vyhlasoval, že všetkých ktorí vlastnia zbrane dá zavrieť alebo zastreliť. Vtedy prišla nemecká hliadka za starostom L. Šrobárom, nech vydá dvoch občanov, ktorí sa vyznajú v jaskyni. Vybral E. Piecku a M. Guleja. Keďže poznali dobre jaskyňu, vopred ich upozornil, aby ich neviedli tade kde sú partizáni. Nemcov vybrali šestnásť. Boli dobre ozbrojení. Poslední dvaja mali „protitankové päste“. Prvý ich viedol môj kamarát M. Gulej, pričom posledného držali môjho bratranca E. Piecku, aby sme nestrieľali. My sme ich našťastie včas zbadali a schovali sme sa do úkrytov a komínov. Boli sme odhodlaní sa brániť, keby došlo k najhoršiemu. Jeden takýto úkryt sme mali nad Archeologickou sieňou, kde je dnes most. Tu sme mali z vrchného okna namierené svoje zbrane, no neriskovali sme svoje prezradenie a životy dedinčanov. Nemci totiž hrozili vypálením dediny. M. Gulej ich vodil s jednej chodby do druhej, lebo vedel v ktorých častiach sme boli my. Zvlášť ich vodil po chodbách kde sa museli plaziť, aby sa dobre zablatili. My sme sa zatiaľ premiestnili do nášho úkrytu, kde sme spávali a prístupovú cestu sme zavalili. Keď prišli pod naše stanovište, počuli sme ako Gulej odpovedal na otázku: „Kam tá chodba vedie?“. Odpovedal, že tam nič nie je, len slepá chodba. Potom Nemci vyšli z jaskyne druhým východom. Pred jaskyňou a spoza humien sa pozerala väčšina dedinčanov či niekoho vyvedú. Nakoniec z množstva ľudí ktorí sa tu uchýlili, nenašli ani jedného.
Po odchode Nemcov z Liskovej, sme sa opatrne odobrali domov. Cestou späť nás pod portálom jaskyne prekvapil opitý hlas ktorí na nás zaryčal „Halt!, halt!“. Ostali sme ako zmrazení. Pomaly sme zdvihli ruky nad hlavu. No nakoniec vysvitlo, že sa volá Jozef Pudiš, a že sa chce ukryť v útrobách jaskyne. Bol veľmi dobre zásobený pálenkou a jedlom, no v jaskyni dlho nevydržal. Stály chlad a tma ho prinútili hľadať lepší úkryt. V jaskyni sa s nami ukrýval aj Ferdinant Drapáč z Martinčeka, ktorý tam bol len pár dní a musel odísť domov. Neznášal pobyt v jaskyni. Ja a Hančík sme chorí neboli. Na WC sme vychádzali z jaskyne von, hlavne po zotmení a ak hrozilo nebezpečie, museli sme použiť aj odľahlé priestory jaskyne. Vodu sme nosili v demižónoch z jazierok v jaskyni, ktorá bola čistá a dala sa piť. Partizáni si vybudovali viacero úkrytov aj v okolitých horách. Vynikajúcim prechodným úkrytom bola pre nich Liskovská jaskyňa. Takto ukrytí partizáni podnikali odtiaľto prepady nemeckých zásobovacích a prieskumných oddielov, ničili prístupové komunikácie a železničnú trať. Týmto spôsobom napríklad v nočných hodinách 4. novembra 1944 zničili partizáni železo-betónový most v blízkosti železničnej stanice v Liskovej, na trati do Liptovského Mikuláša. Výbuch bol taký silný že poškodil viacero domov na Pribinovej ulici v Liskovej (zničil niekoľko striech, vytrhal dvere a okná).
Jedného dňa sa zrazu začali ozývať delá z L. Mikuláša. Nemci sa v Liptovskom Mikuláši tvrdo zakopali a 90. dní čelili tvrdej ruskej ofenzíve. Ako sa približoval front od východu, bol viditeľný zvýšený presun nemeckých jednotiek cez dedinu. Pre obyvateľov Liskovej nastali ťažké chvíle. Do Liskovej prišli narýchlo ustupujúci Nemci, ktorí pod trestom smrti nahnali pred jaskyňu veľa civilistov. Títo im kopali opevnenia a zákopy v dĺžke asi 800 m. Akurát pred naším tajným vchodom umiestnili dva guľometné hniezda. Tieto neboli od nás vzdialené viac ako 40 m a videli sme do nich až na dno. Teraz sme sa vo dne nemohli pohnúť nikam. Práce na zákopoch trvali skoro mesiac. Jeden raz som počúval v tajnom vchode jaskyne čo si chlapi pri ohni cez obed rozprávali, aby som sa dozvedel čo nového na frontoch, lebo o tom bola reč. Vytiahol som sa z jaskyne viac, aby som lepšie počul, no zbadal ma jeden mládenec a zvolal: „Aha, v tej diere je človek!“ okamžite som sa stiahol a z tmi som pozeral a počúval čo budú hovoriť. Šťastie, že tam pri nich nebol žiaden fašista, ktorý by určite šiel preskúmať otvor. Počul som však hovoriť ostatných, že sa mu to len zdalo, ako by predsa mohol cez takú malú dieru človek prejsť. Mal som pripravený aj kameň, ktorým sa dal otvor zatvoriť tak, že z vonka by bolo vidieť len kameň, ktorým sa nedalo pohnúť a ani ho vytiahnuť. Na vlastné oči som videl, že pri kopaní zákopov a guľometného hniezda sa vykopalo viacero celých hlinených nádob čí hrncov ktoré dedinčania porozbíjali lopatami. (pozn. autora: Tu sa po prvýkrát odkrylo aj púchovské sídlisko pred jaskyňou. Vladimír Uhlár tu o niekoľko rokov neskôr našiel unikátne nálezy).
Nemci ustupovali tak rýchlo, že zákopy ani nevyužili. Front pri L. Mikuláši sa prelomil. Asi o dva dni sme v noci počuli z Liskovej nezvyčajný ruch, no nevedeli sme čo sa to deje, nakoľko sme nič nevideli. Pred svitaním sme vyšli na vŕšok zvaný Ostrá skala a odtiaľ sme ďalekohľadom pozerali čo sa to v noci udialo. Keď sa rozvidnelo uvideli sme ako Nemci trhajú kotvou železnicu a dynamitom ničia telefóne stĺpy popri trati. Videli sme aj ustupujúcich Nemcov čo znamenalo, že sa v L. Mikuláši dlho neudržia, čo sa do rána aj stalo. V noci nás v jaskyni zobudila silná detonácia a neskoršie aj druhá. To Nemci vyhodili cestu pod Mníchom a potom aj Liskovský most cez Váh.
Ráno 5. apríla 1945 o 6:30 sme sa vydali na prieskum nad jaskyňu, no nikoho sme nevideli, a tak sme sa vrátili spať do jaskyne. Tu sme si zbalili veci a chceli sme ísť domov. Keď sme vyšli s jaskyne videli sme ísť od kameňolomu naše prieskumné jednotky, tak sme si na nich počkali a pod jaskyňou sme sa zvítali. Hliadky chceli vedieť kadiaľ je najlepšia cesta do Ružomberka pretože hlavná cesta pod Mníchom bola zničená ustupujúcimi nemeckými jednotkami. Poradili sme im šikovnú skratku cez Martinček poza hrebeň Mnícha. Hančík išiel s nimi a ja som išiel domov.
O 7.00 hod. ráno bola Lisková oslobodená 24. streleckou divíziou Sovietskej armády a jednotkami 4. Československej samostatnej brigády 1. Československého armádneho zboru.
Doma som hneď vstúpil do ľudovej milície, kde som sa stal zástupcom veliteľa. Zbrane a vojenský materiál z jaskyne som ponosil na milíciu. Potom som na výzvu narukoval do Turčianskeho Martina odkiaľ sme sa presunuli pešo ku Lučencu, ktorý sme obsadili ako prvý. Nakoniec som bol preložený do Jelšavy, odkiaľ som sa vrátil v polovici Novembra1945.
Bohužiaľ, po ustupujúcich nemeckých fašistoch prišli do dediny aj ruský komunisti a s nimi aj jednotky tajnej služby NKVD, ktoré začali zatýkať ľudí ako sa im zapáčilo. Veľa ľudí z odboja vrátane mňa sa dostalo v rokoch 1948 -1953 do väzenia. Ich hrdinské činy tak zostali paradoxne nedocenené…
Pavol Jurečka a kol.
