Iste sme všetci so zatajeným dychom pozorovali záplavy na Horehroní a v Čechách či na Morave v roku 1997. Na Liptove pršalo takmer celé leto, no rieka Váh tiekla len s minimálnym prietokom. Takéto skrotenie vodného živlu dnes zabezpečuje premyslený systém vodohospodárskej činnosti. Sú to hlavne početné vodné diela na Váhu a celková regulácia. V Liptovskej kotline je to najmä vodné dielo Liptovská Mara. V 60. a 70. rokoch sa aktívne zaoberali touto otázkou pričom záplavová oblasť sa paradoxne jednoducho zaplavila. S povrchu zmizlo 13 dedín a vznikla tak jedna s najväčších nádrží na Slovensku, ktorá dokáže naakumulovať a zadržať obrovské množstvo vody. Dnes už iba počudovane pozorujeme pamätné čiary na stene miestneho priemyselného podniku ktorú na stenu zaznačili po záplavách v 50. rokoch.

No ak zájdeme ešte hlbšie do histórie zistíme, že Váh vôbec nie je tak kľudná rieka ako by sa na prvý pohľad zdalo. Podobné záplavy ako v Českej republike sa na Liptove opakovali pomerne často. V súvislosti s tým som hľadal archívne materiály v Liptovskom múzeu. Krv tuhne v žilách pri pomyslení na povodeň v roku 1813. Rozbúrená kulminačná hladina dosahovala v meste Ružomberok takmer 6 metrov pričom z domov trčali len komíny. Keď som stál pri budove niekdajšieho Soľného skladu, len ťažko som mohol uveriť do akej výšky mohla voda vystúpiť. V súvislosti s tým je zaujímavý nasledujúci príspevok. Autor tu opisuje výbuchy podzemných vôd a mnohé iné pre jaskyniara zaujímavé úkazy. Ak skutočne dosahovala kulminácia Váhu takú hodnotu akú udávajú archívne materiály tak je isté, že to bolo naposledy čo sa v Liskovskej jaskyni objavila voda. Zatopená bola celkom určite celá dolná úroveň. Dnes dosť nepredstaviteľné!

Prenesme sa však do začiatku 18. a 19. storočia. Celá oblasť patrí pod Rakúsko-Uhorsko. Na území Liptova sa rozprestieralo Maďarmi ovládané horné Uhorsko. V Liptovskej stolici sa nikdy nenašli objemnejšie finančné prostriedky na výraznejšiu reguláciu plytkého Váhu a tak prišla strašná katastrofa…

KATASTROFÁLNA POVODEŇ V LIPTOVE ROKU 1813 A JEJ NÁSLEDKY

Na hospodárske pomery obyvateľstva v minulosti zhubne pôsobili časté živelné pohromy, ktoré prispievali hlavne k ožobračovaniu roľníkov. Skutočnou metlou liptovských obcí boli povodne, ktoré zapríčinil najmä Váh. Správy o povodniach v Liptove sa zachovali od 16. storočia (od vtedy sú zachované kongregačné zápisnice Liptovskej župy a ružomberské mestské protokoly). Povodne sa opakovali takmer každoročne. Zvlášť ničivá povodeň sa vyskytla v rokoch 1683 a 1713. V dejinách Liptova od začiatku 19. storočia však najkatastrofálnejšou bola povodeň v roku 1813.

Váh druhá najväčšia rieka Slovenska, vzniká pri Kráľovej Lehote. Tvoria ho dva pramene, a to Bieli Váh, ktorý pramení pod Kriváňom a Čierny Váh, ktorý pramení juhovýchodne odtiaľ pod Kráľovou hoľou. Po vyše 430-kilometrovej ceste sa vlieva do Dunaja. Najvýznamnejším prítokom Váhu v Liptove je dravá rieka Belá, s ktorou sa spája pri Liptovskom Hrádku. Okrem toho prijíma s oboch strán veľa menších potokov. Na vysvetlenie príčin povodní nie je bezvýznamné, že najväčší spád má Váh práve medzi Liptovským Hrádkom a Ľubochňou. Toto územie, teda celý Liptov, postihovali povodne najčastejšie. Za jarného odmäku a za dlhotrvajúcich dažďov v jeseni hladina Váhu stúpala a rozliata voda zanášala pieskom a štrkom úrodné polia. Táto zhubná vlastnosť Váhu vzniká tým viac, že jeho koryto je v Liptove plytké a stačí i ten najmenší zostup vody, aby sa voda rozliala. Proti povodniam sa bránilo obyvateľstvo stavbou hatí a hrádzí, ktoré však boli veľmi primitívne a museli sa takmer každoročne obnovovať. Plány na obranu proti povodiam sa neuskutočnili, pretože na to neboli finančné ani technické prostriedky. K významnejšej regulácii Váhu došlo až koncom 18 storočia. (Liptovská župa: Župný geometer, r. 1780-1785, ŠA Bytča)

O príčinách povodne a o celkovej meteorologickej situácii v druhej polovici augusta roku 1813 v Liptove informuje správa župného fyzika (lekára) dr. Flittnera, ktorú predložil župnej kongregácii začiatkom roku 1814. („Relatio innundationis quae diebus augusti anni 1813 inclytum comitatum Liptoviensem devasavit.“ Liptovská župa, kongregačné písomnosti, 1. 12. 1814, ŠA Bytča.) Viac ako ročný časový odstup dovoľuje predpokladať, že všetky príčiny povodne a s ňou spojené problémy preskúmal svedomite, tobôž keď išlo o mimoriadnu prírodnú katastrofu, doteraz v dejinách župy neslýchanú.

Župný fyzik v správe konštatuje, že leto roku 1813 bolo celkove chladné. Na horách bol ešte sneh. Dažde boli výdatné a pôda prevlhnutá. Dňa 20. augusta bolo jasno a teplo. Také počasie trvalo až do 22. augusta. Zvyšky snehu v horských dolinách mizli a začali sa roztápať. Hladina potokov sa začala postupne dvíhať, pretože presiaknutá zem viac vody nepohlcovala. Večer 22. augusta sa obloha zatiahla oloveným tmavým mrakom. Na druhý deň ráno začalo husto pršať. Dášť bol taký prudký, že dobre oblečený človek za štvrť hodiny úplne premokol. Barometer 24. augusta okolo poludnia rapídne klesol a veštil búrku. Búrka s dažďom bola taká silná – píše župný fyzik – že doteraz niečo podobné nezažil, ani nepočul. Neustále pršalo a vo večerných hodinách sa korytá potokov a riek naplnili až pookraj, uprostred noci sa začali vylievať. V horských dedinách sa v pivniciach domov začali objavovať štrbiny, ktoré vymlela voda. Výdatne pršalo aj nasledujúceho dna (25. augusta). Vyvrátilo tisíce stromov, medziiným aj mohutné lipy a vŕby. Rozbúrený živel povytŕhal veľké osamelé stromy aj s koreňmi. Dážď však stále neprestával. Okolo štvrtej hodiny poobede strašná búrka poľavila, pršalo však ďalej. Dul silný severný vietor. Počasie sa začalo zlepšovať až k večeru. V noci pršalo síce naďalej, ale dážď už nebol taký intenzívny a nemohol už nikoho ohroziť, pretože vodné toky sa čiastočne upokojili.

V ďalšej časti správy sa popisujú škody, ktoré utrpela Liptovská župa. Krásne a príjemné doliny, v ktorých boli úrodné polia, boli zničené a zanesené pieskom a kamením. Za obeť rozzúrenému živlu padlo veľa mostov, zemianskych kúrií, postavených z kameňa, a mnoho iných solídnych budov. Rozvodnené potoky zaliali veľa úrodnej pôdy. Vo vode bolo vidno jednotlivé vysoké stromy a osamote stojace domy, v ktorých sa tiesnili a strachom trápili ľudia, obkľúčený vlnami a odkázaní sami na seba.

Počas povodne sa stali niektoré pamätihodné udalosti, ktoré dr. Flittner zaznamenal v správe. Pri obci Vlašky sa prepadol vrh Havránok a vytryskol s neho prúd vody, ktorá mala popolavú farbu. Pri Liptovskom Hrádku a Kráľovej Lehote sa zmenil tvárnosť terénu. Z povrch zmizli rôzne vŕšky. Dňa 25. augusta ľudia pozorovali v horách výbuchy, pri ktorých vytekala zo zeme voda. Najpozoruhodnejšie však bolo, že v horách sa objavilo množstvo nových potôčikov a potokov ktoré tiekli väčšinou od severu k juhu. Rieka Belá ktorá mala v letných mesiacoch zvyčajne málo vody dosiahla šírku 100 siah a rozliala sa do viac ako 12 ramien. Na sútoku Belej s Váhom pri Liptovskom Hrádku bol jej tok prudký a nezvyčajne hlboký. Ťažké následky zanechala povodeň tiež v hraničných horách so Spišskou a Zvolenskou župou. Podľa zistenia župného fyzika dr. Jána Kristiána Flittnera mala povodeň tieto príčiny:

1. Nezvyčajne chladné a daždivé leto, presiaknutie pôdy vodou, zvyšky snehu na horách.
2. Búrka ktorá postupovala od juhu k severu a ktorá prihnala ťažký dažďový mrak.
3. Erupcia podzemných vôd 25. augusta. Vtedy sa zjavil ma oblohe biely oslnivý blesk, celkom nezvyčajný.

Príčinami augustovej povodne sa okrajovo zaoberá vo svojej práci aj Alojz Mednyanský, ktorý o niekoľko rokov neskôr precestoval Liptovom na plti. Mal možnosť osobne sa zoznámiť s jej následkami a spoznať spáchané škody. Povodeň – podľa Mednyanského – zmenila čiastočne tvárnosť celej Považskej doliny. Voda v augustových dňoch vystúpila 14 stôp nad normál. Väčšinou sa vraj hovorilo, že bezprostrednou príčinou povodne bol prudký a nepretržitý 56-hodinový dážď, ktorý roztopil sneh na tatranských končiaroch. Autor Malebnej cesty dolu Váhom s týmto tvrdením nesúhlasí. Poznamenáva, že v auguste už nemohlo byť na horách veľa snehu. Podľa neho prírodná katastrofa, vytlačila z podzemia množstvo vody. Na podporu tohto tvrdenia uvádza už spomínaný prípad pri obci Vlašky, kde sa prepadol vo výške desiatich siah vrch a vytryskla z neho voda. Obyvateľstvo vraj pocítilo zemetrasenie, počulo podzemný hrmot a cítilo sírový zápach a teplotu vody. Aj keby sa týmto ľudom neverilo, pokračuje Mednyanský, fakt je, že vtedy vznikli nové prepadliny a zo zeme vytryskli nové pramene. S jeho názorom súhlasí aj tvrdenie župného fyzika, ktorý spisoval minerálne pramene a liečivé vody v Liptove v 30-rokoch 19. storočia. Pri opise bešenovskej minerálnej vody spomína, že prameň zanikol pri obrovskej povodni v auguste roku 1813.

Následky povodne v Liptove bolo možno pozorovať ešte po desiatich rokoch. Zmienky o povodni v roku 1813 sú aj v knihe Gemälde von Ungarn od Jána Čaploviča. Príčiny povodne objasňuje podobne ako iný autori, ale všíma si aj celkového rázu počasia v tom roku. Podľa neho zima v roku 1812-1813 bola neobyčajne krutá, 34 dní panovali tuhé mrazy a mnohí ľudia prišli o život. Leto bolo tiež celkove veľmi chladné a často pršalo. August bol hrozný (23.-26.). V kritických dňoch bolo možno v horách pozorovať zemetrasenie. Zem sa otvárala a vyrážala z nej voda. Samotný priebeh povodne opisuje podobne ak Mednyanský, ale uvádza, že podobná katastrofa postihla severné Uhorsko aj v roku 1713. Odvtedy vraj číslo 13 malo v každom slovenskom kraji zlopovestný zvuk a význam. Keď Slováci počítajú 11, 12, tak pri trinástke vraj od tých čias povedia „pánboh pri nás“.

O škodách ktoré zapríčila augustová povodeň obyvateľstvu Liptova, sa rokovalo na partikulárnej kongregácii v Liptovskom Mikuláši 3. decembra roku 1813. (Kongregácii predsedal podžupan Pavol Svätojánský a župné zhromaždenie sa venovalo výlučne otázkam povodne a jej následkom. Liptovská župa, kongregačné písomnosti, 3. 12. 1813, ŠA Bytča). Ďalej sa na kongregácii rokovalo o prípise hlavného župana Liptovskej župy z konca novembra 1913, v ktorom nariaďoval vystaviť výkazy o škodách na majetku obyvateľstva Liptova. Výkazy mali podávať prehľad o škodách na zemapánskom a poddanskom majetku osobitne. Škody sa mali spisovať v jednotlivých okresoch Liptovskej župy slúžni. (Intimát Kráľovskej miestodržiteľskej rady z 28. 9 .1813 a prípis hlavného župana Liptovskej župy z 21.10. 1813).

Súčastne kráľovská dvorská kancelária nariadila, aby sa v čo najkračom čase opravili cesty v župe, najmä obchodné, aby mohli prechádzať zo Spiša transporty soli, železa a medi. Po opravách sa mohlo počítať s pomocou zo štátnych prostriedkov. Úrady poskytli tiež časť prostriedkov na opravu strhnutých mostov v Ružomberku, Vlachoch a v Liptovskom Mikuláši. Súčastne sa mali vybudovať hate a hrádze, ktoré by ochránili povodňami najviac postihnuté obce Hubová, Ivachnová a Lisková.

Ďalej sa autor venuje vyčísleným škodám na majetku, ktoré dosiahli stovky tisíc zlatých, desiatky ľudských životov a veľké hospodárske škody. Situácia musela vyzerať katastrofálne. Väčšina dopravnej infraštruktúri a dedín musela byť kompletne zničená. Anton Rády z Ivachnovej pri príležitosti ročného výročia tragédie napísal vo svojom 120 veršovom latinskom dokumente toto: Vytrvalé dažde a výbuchy podzemných vôd spôsobili, že Liptov sa ponášal na more. Rozzúrený živel odnášal ľudí a ničil majetok. Po vode vraj plávali aj mŕtvoly, ktoré voda vyplavila z cintorínov. Celý kraj sa ozýval nárekom a plačom. Voda borila domy, ničila mosty a odplavovala drevo. Spomína tiež zničenie vodovodu a priehrady v Liptovskom Hrádku. Váh zalial brehy a zapríčinil skazu nielen v Liptove, ale aj na celom Považí. Ohromné množstvo vody sa valilo dolu Považím a postupne zaplavovalo a ničilo jeho nižšie kraje. Najväčšie škody utrpeli stolice Trenčianska a Nitrianska. Do Trenčína sa povodeň privalila v noci 26.-27. august. Náhle zaliala celé mesto a borila dom za domom (Houdek cit. dielo).

Len v Trenčíne sa utopilo 44. ľudí. V celej župe zahynulo 238 obyvateľov. V Nitrianskej župe sa utopilo 34. sedliakov. Škody na majetku dosiahli výšku temer 2. milióny zlatých. Následky v Turčianskej a Oravskej župe neboli také hrozné. Utopilo sa tiež menej obyvateľov. Súvisí to s tým, že v hornatých stredoslovenských stoliciach našli ľudia útočište na vyvýšenom teréne a zachránili si aspoň životy.

Časté povodne v Liptove zanechávali škodlivé následky na zdravý obyvateľstva. Epidemické choroby zachvacovali aj dobytok, ktorý hromadne hynul. V novembri roku 1813 vydal fyzik Liptovskej župy inštrukcie o likvidovaní následkov povodne a ochrane obyvateľstva. Zásady obsahujú základné hygienické úpravy.

Škody zapríčinené augustovou povodňou v Liptove roku 1813 sa len pomaly naprávali. Stopy po tejto katastrofe videl v Liptove ešte po 26 rokoch cestovateľ Fialka, ktorý sa plavil dolu Váhom plťou roku 1839. Ako spomína Anton Rády vo svojom veršovanom diele „Ľudská ruka a pero nie sú schopné pravdivo zaznačiť smutné udalosti a veľké škody, ktoré Liptov utrpel povodňou.“ Nadsadene tvrdí, že takáto katastrofa ešte nikdy nepostihla uhorskú krajinu…

Miroslav Jurečka

Literatúra:

1. Archív Liptovského múzea v Ružomberku.
2. Slávko Churý, 1968: Katastrofálna povodeň v Liptove roku 1813 a jej následky, Historický zborník kraja IV: Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica 1968, str. 369 – 377.

• 

• 

•