Z činnosti jaskyniarskej skupiny v Ružomberku
V jeseni r. 1964 vznikla v Ružomberku skupina mladých jaskyniarov, zväčša žiakov ZDŠ. Po vstupe väčšiny členov na SVŠ pracovala skupina v rámci ŠO ČSM ako jaskyniarsky krúžok. Niektorý jeho členovia boli i žiakmi priemyselných škôl v Ružomberku. Spočiatku malá štvorčlená skupinka sa do roku 1968 rozrástla na 15-členný kolektív, ktorý udržuje kontakt s Múzeom slovenského krasu v Lipt. Mikuláši a s Liptovským múzeom v Ružomberku. Záujem mladých jaskyniarov vzbudila a v prvých rokoch temer výlučne pútala Liskovská jaskyňa. Dnes, teda po piatich rokoch činnosti, možno výskum jaskyne považovať temer za skončený. Len za prvý polrok 1968 sa uskutočnilo do 30 výskumných a mapovacích výprav do jej priestorov. Systematický prieskum priniesol prekvapujúce výsledky. Doteraz publikované údaje o dĺžke jaskyne kolíšu od 600 do 800 metrov. Mapovacie práce krúžku však ukázali, že celková dĺžka chodieb jaskyne presahuje v pôdoryse 1900 metrov.(?) Na rozdiel od doterajších tvrdení, že jaskyňa nielenže nemá kvapľovú výzdobu, ale nemá ani podmienky pre jej vznik, ukázalo sa, že horné, doposiaľ neznáme poschodia vykazujú miestami peknú výzdobu. V dvoch jazierkach sa dokonca našli aj jaskynné perly. Na základe meraní z r. 1964-1968 vyhotovili členovia krúžku detailný plán jaskyne. Výskum Liskovskej jaskyne priviedol mladých jaskyniarov na myšlienku preskúmať aj ďalšie menšie jaskyne, vchody ktorých sa ukazujú v tesnej blízkosti portálu Liskovskej jaskyne. Sú to štyri samostatné jaskynky v celkovej dĺžke asi 70 metrov, z ktorých sa každá má viacej vchodov.
V oblasti Veľkej Fatry sú v poslednom čase v popredí záujmu členov krúžku dve menšie krasové oblasti v blízkosti mesta: Oblasť Meškovo-Žlabiny v závere doliny Hrabovo a druhá v pásme travertínov južne od obce Biely Potok po Podsuchú na západnej strane riečky Revúca. V prvej oblasti sme preskúmali podrobnejšie jaskyňu Žlabiny. Jaskyňa je vytvorená v svetlosivých vápencoch západného vrchu Žlabiny. (kóta 997). Vchod je 600 metrov na SZ od hornej stanice výťahu na Malinô. Je prístupný len od severného okraja bralnatého radu po úzkej skalnej lavici. Jaskyňa má iba jeden dóm, ktorý vznikol mrazovým zvetrávaním. Nazvali sme ho Puklinová sieň, keďže je založený na mohutnej tektonickej pukline. Dóm je bez kvapľovej výzdoby, pri dne široký 4 metre, vysoký 15 metrov. V najvýchodnejšom kúte dómu odbočuje chodba na juh, spočiatku strmo stúpa, potom mierne klesá a končí sa asi po 12 metroch závalom. Celková dĺžka jaskyne nepresahuje 25 metrov. Jaskyňa má síce dva vchody, položené nad sebou, no prúdenie vzduchu existuje len v hornej časti Puklinovej siene. V najnižších je úplný pokoj, ťažší studený vzduch tu udržuje do neskorého leta ľad a sneh, ktorý tu vnikol cez zimu.
V spomenutom travertínovom pásme južne od Bieleho Potoka sa nachádzajú dve menšie jaskyne – jaskyňa pod Bukovinou a jaskyňa Netopierov. Prvá je pozoruhodná výskytom koralovitých travertínových kvapľov, v druhej sa v lete zdržuje veľký počet podkovárov malých. Veľmi zaujímavé sú aj povrchové krasové javy v tejto oblasti. Predstavujú pozoruhodný uzavretý krasový mikrosystém vyvieračiek a ponorov.
V ružomberskej časti Nízkych Tatier pokračujeme vo výskume krasovej oblasti v závere Ludrovskej doliny (Hučiaky).
Napokon uvedieme doterajšie výsledky prieskumu jaskynného systému v Prosieckej doline. V auguste 1968 podarilo sa štvorčlenej expedícii našej skupiny prekopať sa nánosovým sifónom v jaskynnom vchode, 30 metrov severne od vyvieračky v Prosieckej doline. Tým sa objavila 50 metrov dlhá jaskyňa, ktorá sa však končí zúženinou. Na preniknutie do predpokladaných obrovských priestorov v oblasti Prosieckej doliny plánujeme ďalšie expedície. Práce v Prosieckej doline sa konajú pod záštitou Múzea slovenského krasu, najmä Alfonza Chovana, a za pomoci MNV v Prosieku.
Zdenko Hochmuth
predseda OS Ružomberok
Zdroj: 1. HOCHMUTH, Z., 1969: Z činnosti jaskyniarskej skupiny v Ružomberku. Slovenský kras, 7, Martin, 175-178.
